Cesta z Hiroki

Jej otázka ohľadom mlčanlivosti ho nijak nezaskočila, bol zvyknutý na podobné otázky. V rýchlosti schoval notes s ceruzkou do vrecka na čo si prehodil tašku cez chrbát a trocha si ju napravil. "Neboj... môj šašo je pripravený na lepšie predstavenia než na tie tvoje." Odvetil jej v tichosti no isto vedel, že to mohla počuť aj ona. Nemohol povedať, že to čo spravila ho nedráždilo no na druhú stranu táto žena zrovna nebola jeho tip a zasa on nebol ten kto sa nechá od kohokoľvek dostať na kolená. "Hmm... radná Satsuki ? Zvláštne..." Kichirovy to prišlo divné no nemohol sa sťažovať keďže táto žena dokázala zo seba dostať aspoň jednu neuštipačnú vetu ktorá dokonca dávala aj zmysel. Preto ihneď ako vykročila na cestu nemohol robiť nič iné než ísť za ňou i keď bez postačujúcej odpovede. "Možno sa z toho vyvinie v niečo naozaj dôležité, alebo si zo mňa stále robí dobrý deň. Tak či onak, mohol by som vôbec odmietnuť predvolanie od niekoho takého ako je radná Satsuki ?" Vedel, že na to aby dostal túto odpoveď nemusel ani otvárať ústa a ani si v hlave opäť odpovedať no aj tak niekde vo vnútri uvažoval and tým čo by sa stalo keby predsa len odmietol. "Prečo presne mňa ?" Spýtal sa ihneď ako vystúpili na cestu ktorá bola už mimo farmy dúfajúc, že mu táto žena odpovie aj na toto.

Jeho poznámka o tom, že len ja si myslím, že o mne nikto nič nevie mi fakt nasadilo chrobáka do hlavy, no navonok som nehla ani brvou. "To je blbosť.. okrem základných údajov o mne nemôže nič viac vedieť. Otec si ma strážil ako oko v hlave v tomto." Vŕtalo mi hlavou, keďže som kvôli jeho poznámke o tom začala mierne pochybovať. "Ach.. načo sa nad tým trápiť. Také pako ako on o mne nič viac nemôže ani vedieť." Ozvalo sa mi v mysli trochu rýpavo a na malý moment som na neho pozrela. "Keď myslíš.." Odpovedala som skôr pre samú seba vzhľadom na to, že som si to len zamrmlala popod nos. "Idiot. Argh.. nemohol mi dať radšej len inštrukcie a odísť po svojich? Nie som kripel, trafila by som tam nakoniec." Moje myšlienky sa uberali veľmi negatívnym smerom ohľadom môjho doprovodu, k čomu tiež rozhodne nepomáhal môj nedostatok spánku, ktorý ešte skôr podporoval moju vnútornú agresivitu i keď navonok som sa stále tvárila dosť flegmaticky. Nad jeho gestikuláciou rukami som len pretočila neveriacky očami a radšej som pohľad pretočila späť pred seba a sústredila som sa na cestu.

Posledné dni som v sebe ale dusila viac hnevu, než asi kedykoľvek vo svojom živote. Nedostatok spánku k tomu ešte pridával ako keby niekto prikladal kúsky dreva do už tak veľkého ohňa a ten stále stúpal, no nikomu ešte neublížil. Tiež to vo mne vzbudzovalo aj väčšiu paranoju, takže som bola niekoľkonásobne opatrnejšia a podozrievala som každého kto sa len okolo mňa mihol. "Mala som asi predsa len ostať na ubytovni.." Prebehlo mi hlavou trochu na upokojenie a pohľad som zdvihla mierne k oblohe, pri čom som si dala ruky opäť do vačkov na mikine a len mierne som spomalila, nech ho mám v dohľade aspoň periférne. Po ceste som si prehliadala okolie a bola stále v strehu, i keď som na to možno ani nemala dôvod. Nikdy mi  nezaškodilo byť pripravená na nečakané, keďže v tomto svete sa shinobi musel mať na pozore ak chcel prežiť. Nikto vraj nebral ohľady na to či prepadáva dieťa, alebo dospelého človeka.. teda aspoň podľa toho čo mi vravela mama. "Snáď to bude aspoň stáť za tú cestu. I keď pri tomto idiotovi jeden nikdy nevie.. Zo všetkého je tak nadšený, ako keby to bolo niečo úžasné." Preletelo mi hlavou a pohľad som opäť upriamila pred seba a dávala už pozor aj na cestu pred sebou, nie len okolo nás.